Časť 6 (koniec)
Už kvitnú ruže
Už kvitnú ruže
a celý svet napomáha
im rastu
skoro letného trápenia
Oslobodená perom
zlízavala som farebnú dreň
okrajom vznášala plachty
a každým dňom stávam sa
bielym diablom
čiernym anjelom
červeným srdcom
s lupienkom zamilovanosti
a túžbou chcieť byť tam
kde aj posledná kvapka
v piesku
zostáva kvapkou lásky
bez vody a jedla
Zatmeným srdcom (alebo...?)
Buď sa neviem zobudiť
alebo som už dávno mimo zmyslov
prevarená, zakliata
možno rozpustená kocka cukru
Ako mačka na love
keď sa jej myš vymkne spod kontroly
a vo vápne je už rozsypaný špagát
Križovatkou prameňmi vlasov
voskom na zlomené krídlo
malého chrobáka
Prečo stále robím tie onaké chyby
Prečo skúšam vyzliecť ostatných
a na seba hádžem šamotovú hlinu
Nenávidím a pritom som
Prečo v zelenej tráve ležia ostré hrany
A prečo
načo sa vlastne pýtam?
So zatmením medzi prstami
a parfumom potretým srdcom
Každý z nás v živote niečím prejde
napríklad autom
nad rozbité zrkadlá
Chcel si vedieť...
Chcel si vedieť, ako sa cítim
keď zaspávam s bázlivým nádychom
Možno po nociach si túlavým psom
a cez deň pohodovým trávnikom
Život je jeden veľký kolotoč
len každé kolo tráviš
s inými ľuďmi
na onom inom mieste
Prečo si sa tváril vážne
bez slov a ničím
čo je úsmevom ako zázrak
Aj ty si bázlivo stál
prizeral sa
staral sa
úžasu podával tento svet
Ale nemusel si ma nútiť
vravieť to, čo mi snáď
osud? pripravil
vpísal do pravekej rozprávky
kde som hlavnou postavou...
***
Keby neboli spomienky
nemohla by som dnes povedať
Bolo to krásne
Neľutujem
snáď len to, čo mohlo byť
a nebolo
Teraz zaspávam s bázlivým výdychom
Mám v hlave ešte toľko vecí
výčitiek, poznámok
a vlastných prejavov
Nedokážem ti ich povedať priamo
Len takto sama sebe
keď ma vôbec nepočuješ
nevnímaš, nereaguješ
Aspoň, že mám moje
bútľavé konáre
*
Chcel si vedieť, ako sa cítim
čo chcem, či to vlastne ja viem
alebo len zabíjam čas
Položila som ceruzku na papier
aby som doplnila zásoby
tým, čo mám na srdci
aby sa aj s tebou čítali
staré myšlienky
aby sa nezabudli v krabici
To už ale ty nepochopíš...
Nech bozky naplnia lásku
Skúšala som hľadať tisíce slov
ktoré by povedali
čo vo mne je
čo chcem
alebo dokonca čo mám
Cestovali sme smiechom
s rodinným nádychom
neverných priateľov
myšlienkami v inej krajine
Nech sny sú ako snehové vločky
Koľká vášeň zalievala okná
tmavej teplej farby
snáď kvapky lietali
a nebolo vidieť nič
Na kolená padal mráz
pery chtivo suché
v reáli more prekážok
a možno nesprávne zábrany
dúfam že píšeš úprimne
Nech bozky naplnia lásku
Objíma ma radosť
keď vidím krásne veľkú dlaň
tvár, čo je diablom
s podobou psychiky
a odpísaných detských rečí
Pieseň presne o polnoci
stretneme sa v zrkadle
túžim chcieť a mať, na rukách
veď aj ja mám strach
Nech každý deň stojí za to
Mónos
Snívaný diel môjho života
zazrela som ťa ako pohyb
na ružovej škále hodvábu
Čarovne si skúmal
pýtajúc sa kto som
Ono sa to samo našlo
pri krvavých bránach
keď ti zavrú priamo
za posledným prachom na tele
Po stopách sme našli správcu
ako dvaja detektívi
pán to chcel zariadiť inak
než bola daná chvíľa hrou
Asi to tak malo byť
A teraz
keď prierezy vypĺňam
sladkou plnkou
neviem sa nabažiť tým mojím
detským ženským snom
Chcem byť navždy akoby
nahou prikrývkou
čo sa schováva pred
svetom vonku
mimo zahmlených skiel
(eros)
Nepúšťaj ma z ohnivých uhlíkov
aj keby nebo bolo čierne
a možno tráva úplne suchá
hoci by ju pokropili slzy
v nepriamom zdaní
dnes tomu never
Dúfam, že vyhrám
a budeme...
Cemeteria
Mozaiku ťahám na plátno
s farebnými strunami
a schizofrenik sa pozerá
akoby to videl prvý krát
Ilúzia priestoru sa pomaly
stráca na hranách
zmestí sa sem už len
pár šliap
a oceán prešľapov
Ilúzia objemu vyniká
pri východe slnka na horách
a ľudia sa otáčajú
tvárou k zemi
Ten jednorazový cyklus
naháňa živé tvory
akoby ich tu bolo ako mravcov
Vzniká z princípov
čo občas vyrážajú dych
skutky okoloidúcich
ktorí aj tak musia
skončiť ako prach
Z princípu
Dnes nie je podstatný
Neviem nás nazvať
A keď budeš kričať
ja budem kričať tiež
Len trochu inak
vrelými kvapkami
z mojich očí
Akoby mi srdce
zaliala láva...
To bol začiatok
nedokončeného konca
Všade lietali holubie pierka
a navonok sa svet zdal
byť smiešny
Vlastne aj bol
Len trochu inak
dúfajúc
že sa zmení na neutrál
a aby sa história už neopakovala
aby každý deň nebol lyžičkou
toho istého medu
Nemôžem čakať večne
kým sa objaví nový kvet
ktorý ma povznesie k slnku
Tie moje tyčinky sa prepoliali
a na bodke bol olej
Len trochu inak
ako v tebe
Až tak nie
Bol si ideálom
čo vykvitol zo žltej gerbery
Si ideálom
pre iné túžiace zreničky
Prvýkrát neviem
ako a kde písať
keď si prvýkrát nesplnil
to, čo si ako zákon prijal
v súdnej sieni
alebo niekde pomimo nás
Chcela som vrele vryť
ornamentiku na kus papiera
čo cítim, všetky slová a gestá
z textov piesní
ako znamenia zo života
minulosť na prahu
zlomeného káblika
Ale nestojí mi to za to
a ani mi nestál za to
týždeň v mrakoch
za teba
Len sa pýtam
prečo ten sen netrval dlhšie
teraz sa mi potvrdzuje
moje predvídanie
obrazy a vety z tvojich
a mojich úst
Veríme tomu, čomu veriť chceme
a kto nám ukáže
ako to naozaj je?
Potom si vravím
prečo je v živote
tak často neskoro...
Všetko, čo si kedy prejavil
ako výjav ikony
dnes je to fatamorgána
Používam zvláštne výrazy
si zabil!
si zradil!
Dúfam, že si bol posledný
pri ktorom som padla na dno
s bolesťou a krvou v očiach
Ale stále to nie je
až tak zlé
ako to -najviac-
zábrana podobná mrežiam
Končím, pretože sa neoplatíš
na risk šialenej hry
Som kučeravá
Skrytá vo večnosti lúčnych pavučín
Transcendentálna
Hľadám inšpiráciu a chuť
do ľudského umenia
Po skoro dlhom zabíjaní
a o toľko dlhom
zmŕtvychvstaní
vyčistení zaprášenej mysle
Bolo to ako topiť sa
v kyslom mlieku
chaos som označila
za menejcenný
a bez pralinky
-ktorá bola akurát-
by radosť a smiech
ostali prudko v jaskyni
Prechádzal sa a povedal
prečo sa mračíš...?
s vášňou a lákavým
výskumom v bielkach
Možno sa potrebujem dostať
do vlastnej dimenzie
vernej
napoli spasenej
napoli zatratenej
dokonca mám v dlani
na priehladno vytetované
moje svetové súradnice
alebo planéty slnečnej sústavy
Som ako mesiac
na výzor jemný
čo v sebe ukrýva tajomnosť noci
ako slnko
vo vnútri vrelé
s provokáciou na červených perách
Daj sa mi spoznať
a uvidíš moje hviezdy
možno práve ty nájdeš
stratené ja
ktoré blúdi tmou
deň čo noc
Aj charakter priateľov usúdil
akej chuti je tvoje jablko
v istých miestach
je to až nezmyselné
Znova po mne lezie pavúk
a ja neviem
či je to dobré alebo zlé
Dýchala by som
poblíž teba vždy
kedy by sa dalo
Zrejme len dumám
kvapka potu a prievan
Prečo vždy skončím v tejto oblasti?
Don´t go forsaking yourself
Je ľahké povedať
Len sa neopúšťaj
nepotápaj ešte zrelú kožu
keď je hydratovaná kyselinou lásky
Včera sa jej črievičky
nalepili na rozpálený asfalt
Dnes ráno sa skoro zadusila
v spotených perinách
A zajtra ju čaká
cesta okolo sveta
Raňajkovať nebude
sladké kakao s vločkami
a cez deň bude mať
otvorené oči dokorán
Ja chcem!
Kvôli stopám v obrazoch
a empatie zahodenej
na niekdajšom chodníku!
Pre málo viditeľných ľudí
aby aj im mohli závidieť
Je ľahké povedať
Len sa neopúšťaj
nepotápaj - milión krát
Neopustím, nepotopím
Teba, aj teba
Nás, nás všetkých
Seba!
Doslov
Každý z nás má svoje vnútro, svoje ja, ktoré môže odhaliť len pre neho dôležitý človek. Alebo skôr, komu sa my sami otvoríme. Môj pseudonym vám prezrádza niečo viac o mojom osobnom vnútre, niečo o mojej súkromnej stránke, ktorá, na druhej strane, ostáva aj tak zahalená tajomstvom.
Všetko, čo nás v živote čaká, máme napísané v dlani. Veľa, veľa čiar, dlhých i krátkych, o smere ani vravieť nebudem. Každý si hľadá tú svoju cestu, svoj smer, ktorým sa mu bude kráčať dobre alebo aspoň pohodlne. Budú to prekvapenia, rovnako aj sklamania. Pri všetkých tých okolnostiach sa však nikdy nezabudnite usmievať alebo sa trochu pousmiať. Kvôli tomu, že ste tu. Tu a teraz, že robíte to, čo v danej chvíli robíte, hoci to možno práve nie je to najlepšie. Ale všetko má svoj zmysel, to, kde ste, s kým ste. Náhody vraj neexistujú. Tak nech sa deje to, čo sa diať má...
Snáď ste si z mojich riadkov vzali niečo so sebou. Uvidíme, čo bude ďalej. Ak to pôjde aspoň pohodlne, druhá zbierka bude samozrejmosťou. Ešte pár slov - ďakujem. Za pochopenie, hoci len za snahu. Ďakujem Maťovi...
A ako sa dnes vraví,
btw - Nech každý deň stojí za to...
Lucima Yor