Časť 5
Pre tvoj pokoj v duši
ráno sa prebudíš
a v záhrade máš pocit
akoby sa burácalo všetko
čoho sa dotkneš
za to, že ty máš zlú náladu
nebudem ju mať aj ja
povieš mi hocakú hlúposť
len aby si mi niečo povedal
tváriš sa ako kráľ
mám brať výkyvy tvojich
otrokárskych hodnôt
pod touto strechou
pýtam sa
neodpovedáš
stále dokola
kolom dokola
ako sa vraví
ako dlho ešte
pre tvoj pokoj v duši
sa vzdávam svojich plánov
pre tvoj pokoj v duši
sa hádam s mojou vášňou
pre tvoj pokoj v duši
mám ťažkú bolesť v srdci
pre tvoj pokoj v duši
sa nedokážem postaviť
za vlastný názor
pre tvoj pokoj v duši
nemôžem mať lásku bez problémov
pretože ty sa spájaš s každým
v nej
pre tvoj pokoj v duši
strácam nádej a zabúdam cieľ
som rečníkom
čo zbiera zimné jahody
všetci skoro všetko
aby si mal pokoj v duši
stále dokola
kolom dokola
ako sa vraví
ako dlho ešte
nejeden tvor mi dáva uzrieť
ako sa príliš obzerám okolo
prispôsobujem sa
nemyslím na tie pravé myšlienky
v tajomstve zakrývam svoju tvár
a potom sa pýtajú
prečo
zahalená do periny
keď plačem kvôli tebe
medzi štyrmi stenami
ako v blázinci za plotom vedľa
meníš názory v rýchlosti svetla
si dôvod pre ktorý Nemôžem
aby si mal aspoň ty pokoj v duši
***
ocko!
túžim ťa mať
držať za ruku ako raz
povedz mi
kto skutočne si
bojím sa veriť
na podlahe stáť
neviem isté veci vysvetliť
prečo je to tak
chcem zmeniť fakt
som rovnaká
Osud raz dávno vzal
vezmi si moje oči
vezmi si moje vlasy
vezmi si moje ruky, nohy
aj pery
vezmi si celú tvár
z nej aj moje slnečné pehy
vezmi si moje telo
ako voskovú figurínu
do vitrínky
vezmi si moje nebeské hviezdy
hoci i splnené sny
vezmi si kus môjho šťastia
kus mojej nehy
vezmi si moju radosť
vezmi si moje šialenstvo
vezmi si môj drahý úsmev
aj slzy
ako suvenír z dovolenky
vezmi si môj smútok
bolesť a žiaľ
vezmi si túto obeť tam
kam nás osud raz dávno vzal
nechaj mi moje srdce
nech navždy cítim lásku
v krásnych
živých spomienkach
Kto si? Lásky zvaný hrob
už týždeň sa hráš so slovami
a zanedbávaš povrchné stránky
***
týždeň si sa hral so slovami
a ja som sa strácala
v závane opitosti
látky, ktorá prevracia pohľady
keď sa aj mláďa netopiera zblázni
s hádkami na mestskom
dnešnom moste
celá sa trasiem
trasú sa mi kolená
niekto iný
vari sa prebudil z kopy
suchého sena
keby som nechcela
dávno som už preč
kto si?
vieš, na čo myslím
zo spánku vyberáš mi smiech
hádam či zostať
kto si?
umením je dokázať mlčať
nedovoliť už viac navždy
žiaden kvet nevyrieši nič
čo by vzala len ilúzia
kričím do tmy
kričím v sne
takto kričím v mojom vnútri
predsa sa budem opakovať
vrazil si do mňa nôž
Renesančná
Stonala do tmy
a spájala nebo s peklom
Zhodila som zo seba kameň
záťaž, čo ako vtáci
vzdorovali mi plachtou nad chrbtom
vzdala som sa správne
vo chvíli, keď kostolné zvony
spievali melódiu nového vzniku
môjho vzrastu
akoby som sa znova narodila
ten pocit úžasu celého týždňa
tak voľná
slobodná a jemná na dotyk
zelená krása
a ja som začala konečne žiť
naozaj s páperím na dlani
neodolateľne pôsobivá
rozdávam úsmev na hrany
využitia šancí
dnešných prítomných predsavzatí
keď v hĺbke viem
kam kráčam
Nauč ma ľúbiť
tvoje denné pohľady
akože nič
a pozdravy
keď si ostal stáť
nemý na chodbe
trpezlivo sme blúdili
po parkoch v objatí
chcem ťa spoznávať
skúmať každú časť
tvojho tela
naokolo tma
a ty na mňa hladíš
očami po búrke
všetko bude pestrejšie
vábivo ryšavý
ako kocúr čo škriabe
mi na dvere
nesľubuj
neumlč nemlč
si sám sebe pánom
sme my
naším vlastným snom
darovaní bozkom
v jarnom závane
slepá túžba
spájala oltár so znakom
vášne a nahých slín
čakanie na našu
spoločnú chvíľu
na nevydržanie dokonalé
obliehanie pier
láska
koľkokrát ti ešte tak poviem
modrooké na zvitku hviezd
nauč ma ľúbiť
isto už som
v kapitole rozkvitám
zrejme ti neviem odolať
Nešťastie v šťastí
Prečo sa ku mne vraciaš
v podobách iných ľudí?
cez tváre a falošný úsmev
vety a známky
neverné
Kam ideš, že vranám a hrdličkám
zatváraš voľnosť?
sediac na drevách maľovaných
kľúčom vyrytých čiar
točíš sa v korunách stromov
Kde stojíš, ak ma pozoruješ
z diaľky na jeden ťah?
nezavraždila som minulosť
tmavého štvorca
na zápästí nový dar
hučia v riadkoch moje verše
bol si neposledný
otrávený mimikou
Ako sa cítiš, keď môj bzukot
počuješ na stovky míľ?
že som šťastná, nepopieram
dnes v noci si však vstúpil sem
a moje dlane
voskom potreté
čo ladne ležia v perine
dusia sa nemožným snom
Uhryznutá hadom
slastne si vychutnávam lepkavý jed
pred svetlým ukrižovaním
oporných anjelov
Jedného dňa zomriem
V mene zákona mojej vlastnej slobody
a s menom kopírovaným písmom
upadám do náručia skál
priepasti môjho hlasu
kde kričím a čítam
slzy padajúce na strop
V názve jedného dňa
kedy utečiem
v pomáde tvojej lásky
kedy sa oblečiem
do zúfalstva čiernej periny
skúmam vzrast hrušiek
a modlím sa na koniec
svetového času
keď už budú lietať aj autá
a zuby budú umelé
otlaky na nohách v nočnej more
prečo ma mučia
náhrobné kamene?
aj smiech chabej škodoradosti
V názve jedného dňa
kedy pochopím
že sa nedá len tak zmiznúť
a nezanechať kvapku potu
hoci aj na obrázku
pod lepiacou páskou
alebo odtlačok na páre motýlích krídel
A keď už príde ten názov
kedy jedného dňa zomriem
budem potrebovať aspoň tvoju dlaň
záhyby
ako náš spoločný letný dážď
Som iba /obžalovaný/ človek
Aký je to pocit
keď necítiš byť vlastné srdce
a potom bolesť
keď ti srdce bije ako ozvena
stále sa prevracia
a objíma dlane skál
Čo je to za pocit
ak sa ti pred očami mihá
čierna škvrna
Dokonca špendlíkom
rozčesávaš si riasy
aby nenavlhli púštnym prachom
Prečo máš vôbec pocit
že si ako obor
a všetko pod tvojím prstom
zahynie
Hoci spíš iba pod dekou
na nahej koži
ktorá je vraj prírodným útvarom
...v lete ju spálilo slnko...
Možno ti klopanie na stenu
duní v ušiach
a hmla sa zamotáva
do tvojich šedých vlasov
Každý z nás je vinný
rovnako aj ja
Nevinnosť prináša len vietor
aspoň kúsok
detskej černošskej duši
...po smrti tie zvyšky mäsa zmyje dážď...
Len ja a tisíce neprečítaných strán
Nikdy som si nemyslela
že sa vyberiem k týmto hraniciam
keď som stála pred otvorenými dverami
novej nádeje
okolo bolo toľko ľudí
a mne len tiekli slzy
Akoby si sa bál
nevieš čo robiť ďalej
cítiš sa tak márne šialene
ďakuješ mi
ja vravím za každý čas
a je jedno následkom
chcem vedieť, čo v sebe dusíš
nech to stojí modré z neba
dokonca ani ja neviem, čo robím
prečo sa všetko pokladá
za bezpečne nebezpečné
už neverím
padám aj keď si blízko mňa
nemysli
ľahkou korisťou počúvaj
naše nikdy nezačaté dni
raz je horúco a raz chlad
skladám slová z piesní
čo ležia v okne
som len ja
povedz mi
je tam ešte niečo?
snažím sa pomôcť
ale bez teba to nepôjde
tvoje reflexie klesajú
do obrázka
napodobenín
ďalších v živote prespatých dní
ďalšia fráza
z vlastnej duše
(mala som to vedieť)
vkladám si ruku
do srdca bolesti
a s krvou sa zráža
jediný
zastavíš koč
ak si len sen
odviaty na ďalekú kométu
dúfam
možno
dodávam osud
len ja
nič vedľa nás nestojí
vietor
sme rovnako nepodobní
malá a svet veľký
Ako to všetko je?
takto to nedokážem
s tebou bez teba
som sama
zapísaná v knižnici
ani len plakať si mi neodolal
na prahu cesty zmien
viem, ako mi chýbaš
keď sa skala zamračí
nebolo to čisté
chcela som sa stať anjelom
v pozadí tlmočníka
zachrániť slnko
ale ty sa mi obraciaš chrbtom
odchádzam v diaľ
nebudem svietiť a stáť len tak
spomienky si uchovám
vo večnosti starnutia
mŕtvol
nemôžem čakať
neskoro
stý a jeden krát
tú možnosť som zrušila
milovať nebdiem nazvyš
zacláňam vo výrobe
som len ja a tvoje kekse
obmedzená dotýkam tvoje telo
stačí jeden ťah
a spáli sa všetko naokolo
(mala som to vedieť)
Som len ja
a tisíce neprečítaných strán
Zatúlaná slza
V kabelke nosím neistotu
a zaspávam s bázňou na klavír
pri spomienkach čakám na svetlo
čo bude raz na konci
týchto dlhých uzavretých dní
tak si mi to včera napísal
verím že veríš so mnou
a nič, čo je pomimo nás
tomu nezabráni
dúfam, že neoslepneš vášňou
v duchu inej
alebo či nezabudneš na spôsob
našej tajomnej lásky
snáď nepokradneš spoločnú úctu
jedine tak celý svet
nech mi je ukradnutý
chcem stroj času
aby som ho zastavila
utekala
utekala
s jedným pohárom jedovatej vody
utekala
až kým by som nebola
v tvojom náručí
znova by som skúmala tvoje dlane
tak ako ty moje na začiatku
všetky čiary
ponorila by som sa ti do vlasov
a zanechala tam sladkú slzu
len jednu
aby vyrástla a držala nás
stále spolu
Čierna elegancia
Domácu prácu farbičkami
na papier
a na stenu parkety
...mám v izbe čiernu ružu...
Po mesiaci pozerám na tvrdosť
či sa skláňa do búrky
alebo na lúku plnú včiel
Zrelá dlaň sa obnovuje
pomaly
a ja nevnímam ľahkosť
krídel tejto dámy
Vo večerných šatách zahalená
a neviditeľne nahá
hebká rastlina
...skutočná krása...
Koniec dokončený ako pierko
letný vánok stmieva deň
ale svetlo mi ponúka krátky tieň
S vodou si bude rozumieť
kráľovná mnoho žien
čo sa pokloní každej jednej
Ona
keď skonala a tmou sa zapísala
do denníka
...z červenej čierna elegancia...
Domácu prácu farbičkami
na papier
a na podlahu tapety
Verím...
Chcel si vraj ďalšie riadky
v okienku napísané
a rukami povedané
tak ako mi stále dokážeš
hľadieť do očí
nazývam to náhoda
alebo schválnosť tejto pôdy
našich životov
máš svoj vlastný svet
utekaj a miluj
Objala by som ťa ešte raz
milión krát nazvyš
mám svoj vlastný svet
asi by si mal povedať to isté
utekaj a miluj
Muselo sa to stať
so smiechom na perách
a hudbou pri spoločnej práci
v prítomnosti je to tak
keď sme boli spolu
ja som ty
a on je ja
Muselo sa to stať
aby som pochopila aké to je
aby som spoznala vlastnú hlavu
Chcel si vraj ďalšie riadky
tu sú prvé z nich
***
Maybe
May not
Poznám jednu lásku
Poznám jednu lásku
večne zaľúbené oči
a na perách vyliaty med
Krásou ich zdobia
skoro spoločné noty
v perinách kvapky
a vo vode mydlové bubliny
Nedávnu už minulosť
akoby sa zastavil čas
Dni dýchali prudkosťou
spálených vĺn
Vo veľkomeste len oni dvaja
blázni hľadiaci na iný
svet hviezd
s pozvánkou v krabici
a škvrnami od krvi
Mohol by im aj gróf závidieť
keď každý jeden má
svoje druhé telo
Vlasy, tvár, dlane
a tie nohy...!
nezatváraj oči
nespi
neumieraj
Poznala som jednu lásku
stratená sama v sebe
zo žiaľu sa obetovala
aby nezranila ďalšie
túžobné duše
ktoré čakajú na plátne