Inferno
Ani holuby sa neboja okoloidúcich ľudí
a na slnku si vyhrievajú svoje krky
Ty vkráčaš do antikvariátu so zámerom štúdia
uprený na vôňu histórie
si pravým umelcom
Ktorý sa nenapcháva energiou
nespí, nehrá sa
ale žije ako tympanón
chránený svojou budúcnosťou
A či snáď súcitíš s vlastným telom
ktorému chýba druhá polovica
Alebo aj egoizmus vypovedá
z očí svieti a z pier kričí
v pekle pláva
a narastá do výšky ginka
napriek tomu si šťastný
sám so sebou s myšlienkami
kde prevládajú naše spomienky
v tráve pod ihličnatými zjaveniami
Tvoríš diela a ani nezaplačeš
nevysvetlíš a ja hádam
či ostať stáť a čakať
alebo sa vznášať v šálke
s kapucňou na hlave
a veľkým ružovým dáždnikom
Pretože sa nikto nestará a nezakopne
do kamenných múrov
Občas sa obzrieš a chytíš sa
možnej príležitosti
s ovocím sypaným na tvoju hruď
Dýchaš priezračnosť
a ja sa stávam slobodným zázrakom
pre ostatné sklamané ruky
Budem tešiteľom
cez vnútorný oheň a tieň
A ako sopka raz veselo vybuchnem