(Ne)Opracovaná hmota
Prečo píšeš osmičku ako snehuliaka bez hlavy
a prečo kreslíš rebríky ako paličky medzi prsty
Vznášaš sa nad dlaždicami so škvrnou
a potom sedíš a čakáš a meníš
svoju tvár hovoriac
Chcem viac
než len mlčať a pozorovať
ako každý deň prejdeš okolo
a na dverách zanecháš odtlačky
A že si sám myslíš
že by mohli byť aj na tebe
viem
Od začiatku sa prechádzam popri koľaji
a prekvapene vidím bez nehumánnych látok
S nepochopenou náručou som sa smiala
a užívala si tvoje striebro v očiach
ktoré som vyfúkla z mojich vlastných rúk
ešte ako dieťa
Ba by si sa z toho aj zbláznil
Z voňavého svetla
Aj ty si pomohol
vstať z perín a vypiť pohár čaju
pretože niekedy sa nič neodmieta
S číselným zmyslom predvídam tvoje pery
postoj, akým budeš myslieť
až uvidíš
prečítaš
pochopíš a uveríš
že budem vedieť vnímať bez fyziky
prítomnosti hlasu a lícnych kostí
a minulých dejín z nočných rozhovorov
Riskujem svoj pôvod
aby som ukázala citlivosť na hranách
monumentality neopracovanej hmoty
ktorá sa postupne vyhladzuje
a pomaly vychádzajú na povrch
archeologické možnosti
S nohami i bez nôh
tých našich ukrytých
Tak prečo stále odchádzaš bez slova
a tváriš sa ako zviera
A prečo si všetci myslia, že je nebezpečné...